Barbora je nielen absolventkou psychológie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, ale aj úspešnou absolventkou stáže. Pracovná stáž jej rozšírila obzory a dnes sa už môže pochváliť tým, že pracuje ako psychologička vo svojom vysnívanom odbore.

Barbora, študovala si na vysokej škole psychológiu. Na základe čoho si si vybrala stáž v danej organizácii? Čo boli pre teba najdôležitejšie faktory, podľa ktorých si sa rozhodovala, kam pôjdeš na pracovnú stáž?

Moje hľadanie stáže začala kamarátka, ktorá ma do toho „donútila“, keďže ja som sa vtedy ešte učila na štátnice. Ak mám byť úprimná, chcela som veľmi pracovať a kedysi aj študovať v Českej republike, takže som si hľadala stáž po celých Čechách. Nevedela som, čo mám od organizácií očakávať, tak som si otvorila Google a písala všetkým organizáciám, ktoré sa zaoberajú psychológiou bez ohľadu na to, v akej oblasti to bolo.

Musím sa priznať, že veľmi málo organizácií mi na moje žiadosti odpísalo. Organizácia, v ktorej som stážovala, mi odpísala na moju žiadosť ako prvá a s veľmi milým, ochotným prístupom, tak bolo jasné, kam pôjdem.

Stážovala si v Národnom inštitúte pre deti a rodinu (NIDAR) v Prahe. Aké bolo tvoje odborné zameranie? Čím bola práca špecifická?

NIDAR je nezisková organizácia, predškolský klub, ktorý navštevujú deti s poruchou pozornosti a aktivity – ADHD. Pracovala som asi s dvanástimi deťmi. Nestážovala som tu na úplne vyhranenej pozícií psychológa. Skôr som bola ako nejaký asistent starostlivosti o tieto deti.

Práve tu som mala prvý raz po škole možnosť vidieť, aký režim deti majú, čo všetko potrebujú, ako ich podporovať a venovať sa im, pretože každé dieťa potrebovalo špecifickú starostlivosť. Snažila som sa veľa pozorovať a naučiť sa nielen z kníh, ale aj prakticky v realite. Zoznámila som sa s diagnostickými materiálmi, s ktorými som v škole nemala možnosť pracovať.

Bolo náročné si nájsť pracovnú stáž v odbore psychológie?

Nájsť si stáž v odbore bolo asi také náročné, ako si nájsť uplatnenie v tomto odbore po škole. Písala som neskutočne veľa e-mailov, správ do rôznych organizácií, nemocníc, psychiatrických liečební a zo všetkých e-mailov som dostala odpoveď len od pár organizácií. Buď mi oznamovali, že stážistov neberú alebo ak berú, tak už majú plno. Už keď som prestala dúfať, že niečo nájdem, odpísali mi z Prahy, že ma radi privítajú do kolektívu a môžeme začať spolupracovať.

Ako prebiehal tvoj pracovný deň?

Môj pracovný deň vyzeral asi takto: Ráno som prišla do organizácie, začali sme robiť s deťmi didaktické cvičenia, hry, rôzne cvičenia na rozvoj grafomotoriky alebo sme sa zábavnou formou učili základné veci, ako sú časti tela, farby a podobne. Neskôr sme išli von na vychádzku a pripravili sme deťom obed. Následne mali popoludňajší odpočinok a my sme si pripravovali potrebné veci a aktivity na nasledujúci deň. Po zobudení mali deti voľnú činnosť.

Počas toho ako deti spali, som mala možnosť si napozerať rôzne metódy diagnostiky, ktoré mala organizácia zakúpené a zároveň sme s kolegyňami rozoberali veci ohľadom detí, ktoré pre mňa boli ešte úplne nové.

Počas ostatných dní som pomáhala organizovať tábor pre deti nielen s poruchou hyperaktivity, ale aj s rôznymi psychiatrickými ochoreniami. Musím povedať, že práve tento tábor mi ukázal, že to čo sa naučíme z kníh na skúšku do školy, nie je nič oproti tomu, aká je skutočnosť. Vidieť tie deti s kombináciou rôznych porúch, naladiť sa na ich vlnu, prispôsobiť sa im a pochopiť ich, bolo náročné, ale čím dlhšie s nimi človek strávil čas, prišiel na to, že to vôbec nebolo až také náročné, ako sa zdalo. Sú to deti ako všetky. Potrebujú vašu pozornosť a porozumenie.

Čo bolo pre teba na práci najťažšie a čo najkrajšie?

Najťažšie bolo asi to, ako som videla deti s rôznymi poruchami, ktoré vlastne za to ani nemohli, jednoducho sa tak narodili. Obaja rodičia boli zdraví telesne aj mentálne a mali postihnuté dieťa.

Najkrajšie bolo pre mňa to, že som mohla pracovať s deťmi a vidieť, že sa nachádzajú v spoločnosti alebo okruhu ľudí, ktorí ich rešpektujú aj s ich hendikepom.

Mala som to tam rada celé. Tešila som sa ráno do práce na kolegyne, na deti a na to, aký ma čaká deň, pretože všetci čo pracujú s deťmi vedia, že žiaden deň nie je rovnaký. Stále vás vedia niečím prekvapiť.

Čo považuješ za najväčší prínos zo skúseností a poznatkov, ktoré si získala?

Najväčším prínosom je prax a pozorovanie. Videla som kombináciu rôznych psychiatrických porúch u detí, ich medikáciu a tak som pochopila spôsoby, ako sa každému jednému individuálne venovať podľa potrieb dieťaťa. Bolo to niečo, čo sa v knihách nepíše a človek si to musí zažiť na vlastnej koži, aby tomu lepšie porozumel.

Taktiež som nadobudla istotu, že chcem pracovať v tejto oblasti a hlavne s deťmi. V NIDARE som pochopila, že je to presne to, čo chcem robiť aj v budúcnosti, takže som vedela, že musím byť dobrá.

Snažila som dozvedieť čo najviac, pozorovala som všetko, čo sa dialo naokolo, hľadala si informácie. Vpred ma posúvalo aj to, že som mala super kolektív, ktorý mi pomáhal vo všetkom.

Tiež som sa musela nejakým spôsobom osamostatniť a zariadiť si vlastný život v cudzej krajine. Robila som všetko preto, aby som nestála na jednom mieste, ale maximálne využila, čo mi stáž ponúkala.

Práca v odbore psychológie zrejme vyžaduje obrovskú zodpovednosť. Aké situácie na stáži boli pre teba najstresujúcejšie?

Stresujúce boli pre mňa hlavne tie začiatočné situácie, keď som ešte nebola zabehnutá v systéme, aký tam majú. Kým som spoznala deti, nastavila sa na ich režim, spoznala typ ich diagnózy, naštudovala si nejaké informácie a prišla na spôsob komunikácie s každým dieťaťom individuálne, mi dalo veľa práce. To bolo asi najťažšie na tom všetkom. Keď sa už človek zabehol v práci a vedel čo má robiť, išlo to všetko jednoduchšie.

Využila si nové skúsenosti v praxi? Pracuješ teraz v rovnakom odbore?

Už počas stáže som sa rozhodla, že chcem zostať v Prahe, takže som si hneď po stáži začala hľadať prácu. Teraz pracujem v Benešove v Základnej a Praktickej škole ako psychológ s deťmi, ktoré sú mentálne a telesne postihnuté. Do NIDARU chodím vypomáhať, keď potrebujú pomôcť.

Chcem aj naďalej pracovať ako psychologička, či už v Čechách alebo aj niekde inde, pretože je to to, čo som chcela robiť odmala.

Určite mi skúsenosti, ktoré som nadobudla na stáži veľmi pomohli v praxi, posunuli ma vpred a rozšírili mi obzory v oblasti psychológie.

Mala si pred stážou z niečoho strach?

Samozrejme, že som mala pred stážou strach. Nebol to ani strach z toho, čo odo mňa budú očakávať, pretože na to si človek zvykne a zaučí sa raz dva, ak je šikovný. Skôr to bol strach z neznámeho prostredia. Stále som rozmýšľala nad tým, či si nájdem dobré ubytovanie, aké budú moje kolegyne, či budem vedieť, ako pracovať s deťmi. Našťastie všetko mi vyšlo ešte lepšie ako podľa mojich predstáv, takže som bola maximálne spokojná.

Aký jazyk bol v práci podmienkou?

Denne som sa stretávala, samozrejme, s češtinou a slovenčinou. Bola som milo prekvapená. Aj keď som rozprávala na deti niekedy po slovensky, tak mi úplne pekne rozumeli a stále sa ma len pýtali: „Hele Báro, proč mluvíš slovensky?“ Keďže táto práca si vyžaduje z českého zákona, aby psychológ hovoril česky s deťmi aj rodičmi pri vyšetrení, postupom času som si spravila na Karlovej univerzite certifikačnú skúšku z českého jazyka pre cudzincov na úrovni B2. Český jazyk teraz prakticky využívam v písanej a hovorovej forme každý deň.

Aká bola spolupráca s kolegyňami? V čom ti najviac pomohli?

Spolupráca s kolegyňami bola výborná. Mala som šťastie, že som natrafila na kolegyne, ktoré mi od začiatku pomáhali, usmerňovali ma a radili mi. Vysvetlili mi, ako to u nich funguje, v čom spočíva každodenná práca, čo robiť a čomu sa vyhnúť. Spoločne sme riešili problémy, ktoré sa nečakane vyskytli behom dňa pri deťoch. Doteraz sme veľmi dobré kamarátky, ktoré sa stretnú nielen v práci, ale aj vo voľnom čase.

Naplnilo WorkSpace Europe tvoje očakávania? Odporučila by si ho aj známym?

Určite by som to odporučila všetkým mladým študentom, ktorí nevedia, čo chcú po škole robiť, lebo to asi nevedel takmer nikto z nás. Pracovná stáž je výborná príležitosť spoznať nových ľudí, novú krajinu, miesta a kultúru, získať nové kontakty, ktoré sa možno budú hodiť v budúcnosti. Samozrejme, je to tiež možnosť zistiť, či to čo ste študovali, vás bude baviť aj po škole v práci, alebo skúsite niečo iné.

Na stáži má každý príležitosť si ujasniť, čo chce vlastne v budúcnosti robiť.

Čo by si poradila budúcim stážistom? Na čo sa majú pripraviť a ako majú najlepšie využiť pracovnú stáž a nové poznatky?

Určite by som im odporúčala, nech sa neboja a idú do toho. Či už pôjdu do Čiech, alebo ďalej do zahraničia je to super príležitosť, ako po škole získať nové skúsenosti a prax. Obrovskou výhodou je to, že stáž vyzerá dobre aj v životopise, pretože dnes vyžaduje každý zamestnávateľ čo najviac praxe a získaných skúseností aj mimo školy. Hľadajte takú stáž, ktorá vás bude baviť, pretože aj o tom to je.

Popri práci spoznáte kultúru krajiny, nových ľudí, takže snažte sa zo skúseností vyťažiť čo najviac. Pripravte sa asi len na to, že začiatky nikdy nie sú jednoduché. Treba prekonať seba samého, ísť do novej krajiny a zažiť niečo nové, pretože kedy, ak nie ihneď po škole…